Viera Kokavcová
pracovníčka kartovne
Verná mikulášskej jednotke
Viera Kokavcová prišla na poštu Liptovský Mikuláš 1 17. júla 1968 a ostala jej verná celý pracovný život. Svoje rozhodnutie nikdy neobanovala a na otázku, ako sa jej to podarilo, odpovedá jednoducho – „táto robota ma vždy bavila“. Postupne si vyskúšala listovú, potom balíkovú priehradku, robila v pokladni, preprave a napokon v kartovni. „Nahovárali ma aj na to, aby som sa stala vedúcou, ale to mi akosi nevoňalo. Nie som typ, ktorý by niekomu rozkazoval, ale nakoniec som to zobrala a doplnila si vzdelanie,“ spomína pani Vierka a dodáva, že vyštudovala popri zamestnaní. Momentálne prežíva veľmi spokojné obdobie, pretože kartovňa jej „sedí“. Prežila tu veľa, a môže využiť aj svoje znalosti zo zemepisu. S hrdosťou v hlase priznáva, že listy triedi podľa názvov miest a nie podľa PSČ.
Zaučila jednu strednú poštu
Ani po štyridsiatich siedmich odpracovaných rokoch si pani Vierka nevie predstaviť, ako budú vyzerať dni na dôchodku, preto je rada, že ju na pošte ešte stále potrebujú. „Stále sa mi chce pracovať. Povedala som vedúcej, že dokedy ma budú potrebovať, budem tu. Samozrejme, keď mi bude zdravie slúžiť – a to funguje, až na občasné výkyvy. Som tu rada, aspoň som medzi ľuďmi, keď zostanem doma, bude to už ťažšie,“ sumarizuje zaslúžilá poštárka. Pani Vierka vždy ochotne pomáhala pri zaúčaní nových kolegýň a kolegov. Keď začne v duchu počítať, s prekvapením konštatuje, že za ten dlhý čas uviedla do profesionálneho života päťdesiat nováčikov – teda jednu stredne veľkú poštu.
Verí ľuďom
Napriek tomu, že Vierka Kokavcová nikdy nebola doručovateľkou, má skvelú kondíciu. Okrem jazdy na svojom obľúbenom dopravnom prostriedku – bicykli – si ju posilňuje prácou v záhrade a prechádzkami s Pánom Psom Bobim, ako hrdo nazýva štvornohého domáceho miláčika v role právoplatného člena rodiny. Aké je životné krédo optimistickej a činorodej poštárky? „Tých štyridsať sedem rokov som prežila spokojne a v dobrom kolektíve. Ľuďom musíte veriť, bez toho to nejde.“